Pitný režim

Autor: Drahoslav Mika | 12.4.2011 o 22:12 | (upravené 19.4.2011 o 14:31) Karma článku: 3,84 | Prečítané:  333x

Naposledy som tu písal o kamarátovi Džočim a iba okrajovo som spomenul aj Karola. Dnes teda napíšem o kamarátoch Vladimírovi a Pištovi. Vladenko je trochu nižšieho vzrastu (asi ako v tom filme „Ja milujem, ty miluješ..."... a miluje najmä kvalitné pivá a fernet, ...a nie z vlastnej viny si chodí aj s frajerkou raz týždenne vyhodiť z kopýtka aj z peňaženky. V lete voľný čas venuje včielkam, tiež ako hlavný hrdina v tom istom filme. Lenže kam sa hrabú nejaké filmy na nášho Vladenka! Keď ten začne rozprávať o včielkach či inom hmyze, tak môže pokojne prednášať aj na vysokej škole. A to nepreháňam. Mohli by sme ho volať aj Samo Pichanda.

Raz v kúpeľoch som si poznamenal výrok: "Všetko je na h...o, akurát včely sú na med. A ten med - ten je tiež na h...o. O Volodenkovom mede to neplatí. Ani cukor do neho nepridáva, ako poniektorí, aby nekryštalizoval. Na pivo sa zlietavajú aj včielky, ale najmä osy. Volodenko ich nezabíja. Chytí ich za krídelka a vyhodí von, alebo dá do zápalkovej krabičky a vypustí neskôr. 

Raz som s humorom poznamenal, že Volodenko išiel značkovať včely (ako farmár kravy či kone). Nakoniec vysvitlo, že včely sa naozaj značkujú. Ale iba kráľovné alias matky. 

V príhode, ktorú sa pokúsim opísať, bude mať však teraz hlavné slovo Pišta.

Raz bola v popradskom Luníku reklamná akcia na Corgoňa, prišli agenti priamo z Nitry a stálym zákazníkom dávali pivo lacnejšie. Nenechali sme si s Vladkom a Pištom, pravdaže, takú príležitosť ujsť, navyše to bolo spojené aj so zabíjačkou. V tom čase som ale dával prednosť inej značke - Tatranu. Aj to je hudbou minulosti, dnes uprednostňujem desaťstupňové pivá, aj chuťovo už Tatran nie je tým, čím býval. Mnohí mu však zostali verní, snáď kvôli tomu, že je o pár šestáčikov lacnejší. A ja vypijem aj Corgoňa, aj iné značky, v Grécku si dávam najradšej Mythos a v Chorvátsku Karlovačko alebo Ožujsko. Aj keď sú ich reštiky a obchody priam prepchaté západnými značkami. Na druhej strane tam však kúpite aj gruzínske či ruské pivá.

Keď sme už mali toho lacnejšieho piva upité trochu viac, prehovorilo moje baranie básnické črevo, bol to vlastne taký jeho výkrik do tmy (v Poprade existuje je aj krčma Výkrik a svojmu názvu nie je nič dlžná), môj vnútorný hlas sa spojil s vonkajším, a ja som dostal nápad - zarecitovať  tým reklamným agentom a celému Luníku moju „Ódu na pivo". Mám ju, samozrejme, aj na blogu (tu).

Možno ma inšpiroval duch Jesenina, veď aj on recitoval po krčmách svoje verše prostitútkam a podsvetným živlom. Urobil som teda s tými „akcionármi" takú dohodu, že ak sa im moja Óda bude páčiť, tak každý pri našom stole dostane ešte po dve pivá zadarmo. Sedeli sme tam pôvodne asi ôsmi. Súhlasili, a tak som zabehol domov (mám to iba nejakých 50 m plus pár poschodí výťahom - sťahom) a o pár minút som bol späť. Podali mi mikrofón, lebo akcia bola riadne ozvučená a na jeden nadych som to prečítal (je to dosť dlhé). Všetci chamtivci a skupáni už sedeli pri našom stole. A to pivo za vatikánsku menu dali naozaj každému. Asi až vtedy mnohí pivári pochopili, čo znamená mať kamaráta básnika... lapaji!

Na začiatku recitácie sa stalo také menšie "fó-pa" (pre múdrejších faux pas). Za motto básne som zobral reklamu - na Šariš, presnejšie na Smädného mnícha: Piť pivo nie je hriech, hriech je nepiť dobré pivo! Ja som to prečítal aj s tým "reklama na Šariš" a aj s mottom... Agenti sa chytali za hlavu, v krčme smiech, a ja som začal vidieť naše pivá v nedozerne. Ale humorom sa dá vysvetliť veľa. A bolo aj to mäsko... Núkať nebolo treba nikoho. Viacerí kamaráti - pivári z onoho večera už na nás pozerajú iba zhora a požívajú ambróziu (Zdenko Š., Janko G., ...) Verím, že nám tam držia miesto pri nejakom nebeskom súdku...

Dnes na Luníku podávajú aj tankové pivo. Žeby sme ho boli doviezli z Budapešti na povestných tankoch?

Keď už zábava bola v plnom prúde a nálada vysoko nad psa, chlapi pomaly strácali morálne zábrany (v tom dobrom sova zmysle, teda že povedali o sebe aj to, čo by ináč nikdy neuzrelo sluchové svetlo sveta), nasmiali sme sa ešte raz.

Vytvorila sa tam naozaj družná atmosféra. Reklamný agenti od Corgoňa boli takí nadšení, ale asi mali už tiež niečo "vkúrené", že potom vyhlásili ďalšiu akciu. Ten kto rozpovie najväčší trapas svojho života, pre všetkých čo sme sa tam zišli, pekne do mikrofónu, má ďalšie pivo grátis. A čo by Slovák neurobil... Slovák dá aj posledný peniaz za to, aby dostal niečo zadarmo.

To bola teda príležitosť pre kamaráta Pištu... Pišta je typický Slovák a povolaním je strážca zákona. Raz sme sa ho opýtali, ktorého zákona, a on so zmyslom pre humor jemu vlastným povedal - Archimedovho! Odvtedy ho voláme aj Archimedes.

Jeho príbeh podávam tak, ako sme ho vtedy od Pištu všetci počuli.

-Chlapi, toto mi možno nebudete veriť, ale naozaj sa mi to stalo. Odpil z piva, usmial sa a spustil:

Nedávno ma poslali na celú noc do dedinky Bušovce. Strážiť volebnú urnu. Miestnosť zamkli, mňa vymkli a všetko som mal strážiť zvonku. Jeseň 199X. Počasie bolo sychravé. Miestnosti na poschodí uzamkli, mne dali iba kľúč od hlavného vchodu. Aby som sa cítil bezpečnejšie, uzavrel som sa pred potenciálnymi banditmi na chodbu obecného úradu na prízemí. Urna spočívala, ako som už  povedal, na poschodí. Horúco nebolo, ale bol som aspoň dnu. Zopár pavúkov po kútoch chodby mi zaháňalo pocit osamelosti. Nuda jedna radosť, ešte ani krížovku som si nemal na čo položiť. Tak som si popiskoval, pospevoval, ... veď aj tak ma nikto nepočul... Aspoň si to myslím. Čas plynul pomaličky.

Okolo polnoci som však začal mať isté nutkanie. Veď nielen konzumáciou je človek živý. Moje prízemie bolo ponorené do prítmia, trochu svetla prichádzalo iba z pouličnej lampy. Vedel som, kde je na prízemí vécko, avšak vzhľadom na absenciu akéhokoľvek svetla a prerážajúcu arómu  z onej miestnosti som neriskoval sadnutie na neviditeľnú studenú misu (nemám na mysli šaláty a salámy). Odomkol som vchodové dvere, vyšiel som do studenej dedinskej zamagurskej noci. Skontroloval som budovu z jednej i druhej strany. Široko - ďaleko nikoho, ani živej duše, ako sa hovorí. Iba chvíľami sa ozýval psí hlas, ktorý do neba nedôjde. Do urny by sa však mohol zísť. Keďže po banditoch robiacich si zálusk na urnu s volebnými lístkami nebolo ani stopy (urna nie je bankomat a aj doba bola iná), rozhodol som sa konať.

Najlepšie mi vyhovovalo miesto dákych 50 - 70 m vľavo od budovy. Kúsok od cesty tam stál hrubý košatý strom, dolu mohol mať kmeň okolo metra. Vyhovoval mi aj svojou košatosťou, lebo práve začínalo mrholiť či poprchávať. Najprv sa ale bolo treba odstrojiť. Rozopol som služobný opasok, na ktorom viseli pištoľ v púzdre, obušok, putá zn. ralk, dve púzdra so zásobníkmi... možno aj dačo iné. Položil som to pekne natiahnuté na zem pod ten strom, vyzliekol som dlhý kabát, aj ten som položil pekne ku kmeňu. Rozopol a stiahol som si nohavice, pravdaže aj trenky, po kolená, čupol som si. Nachádzal som sa pod stromom zo strany cesty. Len čo som sa uvoľnil a začal si uľavovať... Ako blesk z tmavého neba pár metrov odo mňa pristál autobus, ktorý svojimi svetlami ožiaril blízke okolie a ja som sa dostal do záberu. Ani Pľuščenko neurobil taký rýchly odraz ako ja, keď som skočil za odvrátenú stranu stromu. Dvere sa v rovnakej sekunde s tradičným fučaním otvorili a vystúpilo zo desať ľudí. Keďže popri strome viedla aj akási cestička a boli tam aj nejaké domčeky, v duchu som sa modlil ani neviem, ku ktorému z bohov, aby popri mne nikto nemusel prejsť. Bol som vyslyšaný. ...Chlapi, okrem mojej ženy ste prví a možno aj poslední, komu to rozprávam.

Pišta, za nadšených ovácií, dokončil svoj, zrejme, životný príbeh, odovzdal mikrofón a so sľúbeným pivom v ruke, si skromne sadol na svoje miesto. Chlapi sa smiali, ja s nimi, a za ten krásny námet dostal náš Archimedes odomňa ešte poldeci. Popradský Archimedes pije rum. Spisovateľ Ján Štiavnický v jednej svojej knižke spracoval podobných námetov 25, tak ja mám aspoň jeden.

zdroj foto v perexe: http://miridej.ru/category/v-kompanii/vecherinki/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?