Hornouhorský zbojník Juraj a jeho družina 40 - nikdy nehovor...

Autor: Drahoslav Mika | 16.5.2011 o 9:00 | (upravené 20.11.2012 o 14:42) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  136x

Bez časového posunu

SKAUTKA  EVIČKA:    Ja by som sa chcela opýtať uja súdruha Ilčíka, z akých

peňazí bola postavená chata na Pohroní a či je stavba

legálna.

MIŠO  ILČÍK:                 Nuž, radšej to poviem tebe, mládež naša, ty s´ držiteľkou

rána, pretože večer lozíš po baroch... Zo spoločných.

Poddanských. Ľud hornouhorský urobil zbierku Hodina

zbojníkom... ale mohlo ísť aj o viac hodín, už si

nespomínam... A či je legálna?   Nerozumiem otázke.

SKAUTKA  EVIČKA:    A načo sa využíva? Na pijatiku? My mladí sa nemáme kde

stretávať.

JÁNOŠÍK:                      (Len tak pre seba na adresu Ich veliteľa) Keď ti raz niekto

rozbije tú pandúrsku hubu, kto ti ju rozbije? Ja - Jánošík!

MIŠO  ILČÍK:                 (Čítajúc Jánošíkove myšlienky)  Ja ti pomôžem.

(K dievčičke a obecenstvu)  Zavarujbože! To by sme si

nikdy nedovolili. Chata slúži ako Izba zbojnícko -

revolučných hornouhorských tradícií.

PIONIERKA  MÁŠA:     Ja by som sa chcela opýtať našich pánov súdruhov, kedy

boli naposledy na zboji a s akým výsledkom?

ZBOJNÍCI:                     (Pozerajú sa navzájom jeden na druhého, krčia plecami,

krútia hlavami, vrtia sa, okúňajú...)

HRAJRUKA:                  Tak si nalejme čistého vína...

GAJDOŠÍK:                   (Uvoľní sa zo zvieracej kazajky a pribehne s veľkým

pohárom)  Aj mne...

HRAJRUKA:                   Nikdy, rozumiete, nikdy sme sa my žiadneho zboja

nezúčastnili. Nikto nikoho neozbíjal, nikto nikomu nič

nerozdával, nič sme nevypálili,  nikoho neznásilnili (veď

načo aj, keď to ide aj dobrovoľne?) ani nikoho nezabili.

JÁNOŠÍK:                      A tie víly - to sa mi iba snívalo. A ani juncom som nijaké

krpce na ratice neobúval.

SKAUT  FERKO:          A to vám nie je hanba? Žiť takto na úkor spoločnosti?

Feudálnej?

JÁNOŠÍK:                      Jednoducho a zložito - my máme radi voľnosť, prírodu,

dobrodružný život, opekačky, vymýšľame si príbehy,

podpichujeme sa navzájom, ale len v tom najlepšom slova

zmysle. Ani Jánovi Muchovi by sme neublížili. Ani Alfonsovi.

GAJDOŠÍK:                  Zbojník zbojníkovi priateľom, súdruhom a bratom. Barátom!

Elftárzom! Tovariščem! Máme radi slobodu...

TUROŇ-ZBOJNÍK:       ...a peniaze... a pálenku...

JANO  KRAVINEC:      (Drgne lakťom Turoňa do boku)

TUROŇ-ZBOJNÍK:       ... sme nikdy nevideli...

SKAUT  RUDKO:          Ale veď medzi ľuďmi sa povráva, že to všetko vy...

JÁNOŠÍK:                     Povráva, povráva... všeličo sa povráva. Aby skryli ozajstných

páchateľov, všetko je najľahšie zvaliť na zbojníkov.

Rozkradnú - zbojníci, podpália - zbojníci, zavraždia -

zbojníci... A ako intenzívne pátrajú... a bez dôkazov...

Koťuhy pánske! Pačmagy! Otca im pánskeho!

FERI  OŠTINOHA:       A v podstate sme leniví a nič sa nám nechce.

PIONIERKA  KAŤA:     A nestúpa vám takto sláva do hlavy?

JÁNOŠÍK:                      Sláva! Sláva! To je jediné, čo hornouhorskému zbojníkovi

zostalo.  Sláva - poľná tráva. Dnes ťa oslavujú, zajtra opľujú.

Tí istí. Takí sme my, národ hornouhorský.

SKAUT  MIRKO:           Tak prečo ste sem pritiahli toľko ľudí?

JÁNOŠÍK:                      Lebo sme vám chceli pravdu zjaviť. O rok má byť koniec

sveta, a my nechceme, aby po nás vo Vesmíre zlá mienka

zostala.

MĽANDRIAK:               A ešte sme vás potrebovali dostať spoza tých počítačov.

Pohybu máte málo. Tu je rybníček, i zaplávať si môžete.

A vidíte, že na svete sú aj iní ľudia ako nejaký Harry Potter,

meno, čo by som ani svojmu psovi nedal.  Ani túlavému.

PIONIERKA  KÁŤA:     Ale pre nás ste aj tak večne živí.

JÁNOŠÍK:                      Ďakujem pekne. To som už v histórii druhý

SKAUT  RUDKO:          My to nikomu nepovieme. V našich srdciach, v srdciach,

obličkách a pľúcach nášho ľudu ste hrdinovia a my,

Hornouhri, máme takých málo.

PIONIERKA  MAŠA:    Vaša pamiatka bude uložená v Ústave pamäti národa.

SKAUTKA  EVIČKA:    Ešte by som sa chcela opýtať Juraja, aké plány má do

budúcna?

JÁNOŠÍK:                      Hľa, už sa na tej hore lístie červeneje... Jeseň je tu čo

nevidieť, príde zima, v Slovenskom raji už niet čím kúriť,

pomrznúť nechceme, ani peňazí na prevádzkovanie chaty už

niet...

PIONIER  FERKO:      A čo, keby ste chatu sprístupnili verejnosti (len nie ten proti

násiliu) a prevádzkovali ju ako hornouhorský salaš. Dnes

turisti v zemi tejto po ničom tak netúžia ako po írečitých

našich produktoch: toť hamburgery, hot-dogy, pepsi coly,

coca-coly, suši, čipsy, pomfrítky, pistácie, orbit bez cukru,

whiski, sobie ragú, tiramisu, aljašskú tresku, redbull... Čím

iným sa môže Hornouhorsko presláviť, ak nie týmto. Aj

patentovať by sa to mohlo.

JÁNOŠÍK:                    Lenže ja dnešným dňom rozpúšťam Jánošíkovu družinu...

SKAUT  RUDKO:        V kyseline?

JÁNOŠÍK:                    Z teba, Rudko, raz bude veľký humorista.  Každý pôjde

pekne domov,  k mamičke, manželke, deťom, aby vedeli, že

aj otca majú, chyžku im opraví, zásoby na zimu nachystá.

Stretneme sa začiatkom budúceho leta, ak záplavy dovolia,

tu, na tomto mieste, presne na Jána, keď kukučka trikrát

zakuká. Howgh!

Uzatváram tlačovú konferenciu a otváram fľašu, ktorá nemá

dno.

VŠETCI:                      Hurááá! Hurááá! Huráááá!!!!!

JÁNOŠÍK:                   Vlastne to ani nie je fľaša. Je to studnica. Studnica

hornouhorskej múdrosti.

VŠETCI:                      (Prestanú s ováciami.)  Hu-u-u-....r-r...a...a...a (Sadajú si)

JÁNOŠÍK:                    Surovec!

SUROVEC:                  Tu!

JÁNOŠÍK:                     Rozdaj deťom nejaké odznáčiky a tie čokoládové dukátiky.

Nepopleť si to s buchtičkami. Viac si dovoliť nemôžeme.

SUROVEC:                   Rozkaz, Hajtman!...  Budeš mi chýbať.

JÁNOŠÍK:                     Veď aj ty mne. ... Gajdošík!

GAJDOŠÍK:                  Tu!

JÁNOŠÍK:                     Ty zatiaľ rozdaj hosťom zo zahraničia slané syrové korbáčiky

a vysvetli im, čo  je to dereš. Ale poctivo. Po splnení úlohy ti

prezriem vrecká.

GAJDOŠÍK:                  (Rýchlo si preloží dva syrové korbáčiky z vrecka za košeľu)

JÁNOŠÍK:                     Mľandriak!

MĽANDRIAK:               Tu!

JÁNOŠÍK:                     Ty zober demižón a odnes chlapom na pandúrsku stanicu.

Zaslúžia si.

OSTATNÍ:                     A my čo?

JÁNOŠÍK:                     Môžete odprevadiť domov deti ...aj mladé devy, zotmelo sa,

a jeden nikdy nevie...

PIONIERKA  MÁŠA:   Ak dovolíte, my vám tu ešte pozametáme, pozbierame

plechovky a prázdne fľaše, papieriky...

JÁNOŠÍK:                    Nedbám... Majú tí timurovci čosi do seba...

A viete čo, deti, poďte ešte sem!

DETI:                            (Obstúpia Jánošíka)

JÁNOŠÍK:                    Vyjavím vám skutočnú pravdu. ... Ja... Ja nie som naozajstný

Jánošík... Z ozajstného Jánošíka mám iba jednu bunku. Našli

ju pod šibenicou a z nej ma vyklonovali. Veď to poznáte.

SKAUT  RUDKO:        Ako Dolly?

JÁNOŠÍK:                    Presne tak.

DETI:                            (Skandujú)  Nevadí! Nevadí! Nevadí!

JÁNOŠÍK:                    Ďakujem vám za dôveru. Sľubujem, že vás nesklamem.

Zlaté deti... O zbojnícku budúcnosť má Horné Uhorsko

postarané. (Odvráti sa a utrie si slzu)

SKAUT  FERKO:         A my by sme vám chceli spoločne niečo zaspievať. Ako

že z vďaky.

JÁNOŠÍK:                    Prečo nie?

DETI:                            (Striedavo pionier-skaut-pionier-skaut... sa postavia do

polkruhu a zaspievajú hymnickú pieseň)

My sme deti slobodného kráľa... alebo kraja? ...

ATTILA a IŠTVÁN:     Kapitán! Kapitán!  My už nechceme dvojité občianstvo.

Nám stačí jedno - hornouhorské. Tá zem, jej končiny valný

Dunaj vlaží a Tatra skalnou hradbou vôkol nej sa veží...

JÁNOŠÍK:                    Ale to musíte na matriku.

ATTILA a IŠTVÁN:     A nemusíme. Na lodi rozhoduje kapitán!

JÁNOŠÍK:                    Nech je po vašom.

Dokonano jest.


Doplnkový záber.

Na scéne sa objaví bubeník Ďusi, chvíľu bubnuje paličkami na klasický dedinský bubon, potom vyberie papier a číta oznámenie:

ĎUSI:                            Dava še na znamosc šickim ľudzom!

Jutre od samoho rana žebi ňichto ňeišol do ľesa, komu život

mili, bo budze ostra štreľňica. Ket budu vištreľovac rachetľi,

ta budu i  padački, aľe tote sebe možece pozbirac až po

štreľňici, ket jich dotedi ňevizbiraju zbojňici!

A na jutre šicki ľudze muša nastupic na drustvo a odrobic

sebe ňeškajši dzeň! Najľepši do repi!

Do karčmi privežľi pivo šedzmičku, tedi silonovo, ta chto

smedni, ta može še isc napic. Aľe za svojo.      (Bum!)

 

O dva mesiace neskôr.

Sychravá jeseň, mrholí, šípky sú zrelé na víno, tráva je mokrá, Na horehronskej poľane stojí opustená chata. Na dverách je veľký nápis: Pre legalizáciu stavby zatvorené. Zvnútra na poľanu doliehajú zvuky pesničiek ako Héj, hore háj, dolu háj...

Ide furman dolinou a podobne.

FLOKI:                        Hav! (Labkou si pootvorí dvere a vkĺzne do chaty)

P.S.   Ďakujem slovenským básnikom Samovi Chalúpkovi, Jánovi Kollárovi, P.O.Hviezdoslavovi, Ľ. Ondrejovovi, F. Kráľovi, M. Kukučínovi. J.G.Tajovskému  a iným, ktorých som si dovolil citovať, či prepožičať si meno ich postáv v tejto hračke. Pravdaže aj Veľko- a Maloozorovčanom za prepožičanie niektorých priezvisk. 
Čo som citoval, citoval som s citom.

Pôvodina napísaná 24.2. - 14.3. 2003, doplnené a prepracované (to ma podrž)

24.2. - 17.3. 2011, teda v predvečer výročia popravy Juraja Jánošíka 18. 3. 1713.

Daj mi (či vlastne Daj mu) Pánboh slávu večnú. 


D r a g o   

K o n i e c   (Ale nikdy nehovor hop).




Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?