Kabát (fejtón)

Autor: Drahoslav Mika | 16.11.2011 o 7:02 | (upravené 17.11.2011 o 10:53) Karma článku: 2,57 | Prečítané:  337x

(Spomínanie)  Je nedeľa. Hádam by som už aj do kostola mohol. Dávno som nebol. Pôjdem, možno starých známych postretávam. A možno i na mňa je kde-kto zvedavý. Verejne omočím prsty v nádobke so svätenou vodou, prežehnám sa, pred oltárom pokľaknem. Nech všetci vidia, že som kresťan, ako sa patrí. Pomodlím sa, možno neskôr i ku spovedi pôjdem. I na birmovanie. I deti na náboženstvo prihlásim. Veru, dávno som v kostole nebol...  Len v čom ísť, čo si obliecť? Ani neviem, v čom teraz ostatní chodievajú. Vlastne... Nie, žeby som nevedel, ale nerád by som vyzeral medzi ľuďmi ako biela vrana. Alebo, zavarujbože, ako čierna ovca. Žeby som v tomto plášti? Nie, v plášti nie. Čo, ak bude fúkať? Niekoho by ešte mohlo napadnúť - kam vietor, tam plášť! V plášti tak pod rúškom tmy, ale teraz... Nie! Aha - tu tento kabát zoberiem. Je ako nový. Celkom pekný. Veď som ho skoro ani nenosil. Len na veľké sviatky. A ešte na významné dni a výročia. Veru, bývali také dni... Kedyže to bolo naposledy..? Tuším, v osemdesiatom deviatom.  V októbri. Na výročnej...

Pekný je. I gombíky držia. Len ho trocha okefovať a nikto nič nezbadá. Ale ten odznačik musí preč.,Taká pekná hviezdička... Celé tri koruny som za ňu vysolil. Ale čo, ak ma v ňom niekto predsa len spozná? Hrôza pomyslieť. Prstom by na mňa ukazovali. 
Vlastne, ako sa tak pozerám, ten kabát ani nie je až taký pekný. Nie, je skôr taký obyčajný... Ba čo obyčajný - škaredý je! A nemoderný! Také sa dnes nenosia. Ibaže... Ibaže... by som ho skúsil... Áno! Ľaľa, pozrite dovnútra... Z druhej strany je oveľa krajší. Už som kdesi taký videl. Veď to ani nie je obyčajné futro. Je to celkom kvalitný materiál. Stačí vopchať ruku do jedného rukáva, chytiť za koniec, pretiahnuť na druhú stranu,potom do druhého... A máme celkom nový kus odevu. Celkom moderný kus. Tak urobím. A nikto nič nezbadá. Treba kráčať s módou. S duchom doby. A niekdy aj s vydriduchom. 
Joj, čo to?!  Preboha! Ruku do rukáva som vsunul,koniec uchopil... ale neide to... Potiahnuť sa nedá, prevrátiť...Skúsim to s druhým rukávom... To isté! Stuhol, stvrdol mi môj kabátik. Ešte pred nedávnom bol mäkký, poddajný, a naraz je ako pancier. To nebude s kostolným poriadkom. To bude dačo nečisté. Aha, aha! Keď vytiahnem ruku von, je opäť normálny. Akoby znormalizovaný. Ale keď ho chcem prevrátiť, stvrdne na kosť. Žeby prst Boží? 
Pravda je, na dlhé roky som dušu zapredal, boha pohanského som vyznával. Takého plešatého, i briadku mal, možno aj rožky pod čapicou. A s jeho námestníkmi na okrese som sa kamarátil, s niektorými som si dokonca tykal. Ale tie časy skončili. Šmitec! Odo dneška sa zo má stáva iný človek. Budem vyznávať len toho jediného, na ktorého sa pravoverní kresťania obracajú. A ľavoverní tiež. Ak je zle. A ešte sa s pánom prevelebným skamarátim. Možno raz aj omšového naleje. Vodka sa mi už prejedla. 
Nuž hej, platil som známky, do legitimácie ich vlepoval, finančne som neznabohov podporoval. Ba dva razy som sa aj na dobrovoľnej brigáde zúčastnil, na sobotníku. Na druhej strane som sa v robote nikdy nepretrhol. Nakoľko to len v mojich silách bolo, natoľko som brzdil budovanie starej vlasti. To nie je sebakritika, to sa chválim. Som na seba hrdý. A pri výstavbe nového chrámu Božieho odpracujem aj sto, aj dvesto brigádnických hodín! minúty ani nerátam. Bez nároku na odmenu. Aj na oferu v kostole prispejem, aj do zvončeka vhodím mincu namiesto gombíka. Veľa razy prispejem. Celý život budem len dávať. 
Čo? Že stranícke schôdze: Veď som ich predriemal a poniektoré dokonca prespal. A kam sa môžu hrabať oné schôdze s chlebíkmi a vodkou na omše nášho pána prevelebného a prijímanie pod obojím? Kam, pýtam sa sám seba. A pôjdem i na spoveď. I tamtí ma spovedali, stranícke účty som skladať musel, Tak prečo by som sa teraz nevyspovedal? Zo všetkých hriechov, o ktorých viem, i na ktoré si akosi neviem spomenúť: Koniec-koncov i tamtým som neustále sľuboval, že sa polepším a viacej nezhreším A klamal som, oj, ako som len klamal... Veď som dopredu vedel, že sa nepolepším a hrešiť budem. Podvádzal som ich, podmýval som ako cunami ich spoločenské zriadenie. VUML som síce skončil s červeným diplomom. No a čo? Ja si s tým diplomom môžem... A už pred týždňom som sa prihlásil do kurzu šitia, varenia a nového výkladu Biblie. Ba i do Spolku priateľstva s utláčaným ľudom USA som vstúpil. Pre každý prípad. Keď bude treba, vystúpim.
No áno, nosil som transparenty na 1. mája. Ale nútili ma. Súdruhovia, oni ma nútili!  Najprv mi dali vypiť, potom ešte tridsať korún na pivo a na párky. Pivo bolo zakaždým teplé a párky studené. Až potom mi transparent do rúk vopchali. Ale, čestné pionierske, už pri najbližšej levočskej púti sa do pešej procesie zapojím. A ponesiem aj dve sväté zástavy, ak bude treba. Bude mi cťou. Aj doma si obrazy povešiam. Bárs aj všetkých svätých. Tých doterajších na pôjd odložím. A či je niečo jednoduchšieho ba svete, ako zriecť sa morálnehoi kódexu budovateľa komunistickej spoločnosti? MoKoBuKo?  A prijať históriou osvedčených desatoro? Náš milovaný Dekalóg...
Nuž ale na kabát zabúdam... Čo s ním? Alebo kam? Nepoddáva sa a nepoddáva. Nech skúšam tak či onak. Nechápem... Namôjhriešnudušu nechápem...  Žeby som ho skúsil do čistiarne, chemickej? Možno keby ho trochu prečistili, vyprali, vyžmýkali... Nie, tam by mi nanútili aj masku na tvár.  Či je len tvrdý... Koťuha! Skôr ku klampiarovi by ho... Darmo sa potím, darmo mordujem, neide to!
A čo, keby som bez kabáta? Len tak, naľahko...? Ale nie, ešte prechladnem. Vietor fúka, ako keby sa niekto obesil. Akoby sa všetci čerti ženili a anjeli rozvádzali. I zápal pľúc by som mohol dostať, obojstranný, pravicový i ľavicový. Čo, ak by som zomrel? Škoda my ma bolo. Kto by potom po mne kabát donosil? Ešte by ho na dražbu dali, alebo, nadajbože, sprivatizovali. Ale či v dnešnej dobe niekto potrebuje kabát, ktorý sa nedá prevrátiť? Veď mnohí si aj nové šiť dávajú. Také červené, vraj podnikateľské. 
Áno, i diskutoval som v ňom. I dnešné staré štruktúry som v ňom vtedy vychvaľoval. No ale kto ich nechválil? Chválili iní, chválil som aj ja... To nebolo dobré, lebo dobré sa samo chváli. Skúsili by ste nepochváliť! Uznesenia som však neplnil. Odhlasoval, ale neplnil. Nikdy! Celý stranícky výbor mi to môže dokázať. Len ho dať dohromady. Veď to by ani nebolo také ťažké... Šéfujú,,, Jeden VPN-ke, druhý KDH-kom, iný Nezávislej rómskej iniciatíve pri zbere zemiakov... A dvaja dokonca v erotickej zakotvili. To len ja ešte prešľapujem takto na mieste, ako keby som kapustu do suda vtláčal. Nerád by som urobil prešľap. Ešte som sa definitívne nerozhodol. Hádam po komunálnych... Ale, čo to trepem... To nie ja, nie ja... To môj vnútorný hlas si pustil hubu na špacír... Takto nahlas, z plných pľúc, žlče aj pečene! Otca mu naháňam! Ani Bratislava nahlas taká nebola. Ešte ho niekto začuje, a čo si o mne pomyslí? A čože by si mal myslieť? Veď podrýval, hej, podrýval som svojim konaním tú starú totalitnú spoločnosť. Zvnútra som ju podrýval, pekne, potichúčky... Ani neviem, prečo som na sviečkovej manifestácii nebol, asi som bol chorý. Alebo som si ju pomýlil so sviečkovou na smotane... Smotana bol aj na ticícovke... Alebo Smetana?  Takže svojou troškou som prispel i ja do mlyna našej nežnej, starorežnej...
Ale na námestie som chodil...  Síce až koncom decembra, ale chodil. Štrngal som kľúčikmi ani ovečky spiežovcami. Nikto nemal väčší zväzok na ŠtB (pfuj, čo to trepem!) ... väčší zväzok kľúčov ako ja. I prsty som hore dvíhal, varovne, ako prst Boží, i To je ono! kričal. Čože? Že som ešte v novembri pár plagátov strhol?: To už nemôžem mať ani jednu chybu? Ešte že ma pri tom nik nevidel. Veď som si dobrý pozor dával, našťastie... Kto vtedy mohol vedieť, že pravda zvíťazí? A zvíťazila, potvora parohatá! A teraz máta...            Len ten kabát, koťuha jedna... 
Už som z toho zúfalý. Už to hádam vzdám. A čo, keby som si skúsil ruky poumývať? A poriadne poutierať? Možno ich mám špinavé ako peniaze, a takto by po špine ani stopy nezostalo, ani po zápachu. Ani len odtlačka... Ej, či len tlačí... Viac ako kurie oko. A tak rád by som sa blysol medzi ľuďmi. Ako za starých zlatých čias. ... No, až také zlaté zase neboli... Ešte ma starou štruktúrou nazvú... Ale či môžu? Či som sa ja obohacoval? No, iba trošička,... trošiklililinku... Na úkor spoločnosti. Ale akej spoločnosti? Odpornej, zahnívajúcej, kapital... Nie! Nie kapital! Nie zahnívajúcej! Alebo žeby predsa len? Nejako sa mi to začína motať... Socialistickej, už som si spomenul!  Nevídali - domček, chatka, autíčko, vkladné knižôčky... Kto ich nemal? Zídu sa, len čo sa privatizovať začne. Ani tie peniaze nebudem musieť prepierať. Ako dobre, že sa niektoré archívy poničili.. 
Len ten kabát... Čo, keby som ho prefarbil? Koľkí sa teraz prefarbujú! Celé ozbrojené zbory. A hneď sa inakšie pozerajú ľuďom do očí. A myslia si svoje. A niekedy aj cudzie. Lebo zbory myslieť nemajú. 
No nedá sa, nedá sa! Ten kabát... Neide to... Prevrátiť... Beriem ho do rúk. Ja mu dám! Ja mu ukážem, po čom je toho lakeť! Ja ho naučím po kostole hvízdať! Ja tvojho anciáša! Tak dáš sa, alebo sa nedáš?!  Udieram ním z celej sily o dubový stôl, Čo udieram, mlátim s ním, trieskam... Tak! Tak! Ešte! A ešte! Bác! Prásk! Bum! Kde sa v ňom len nabrali toľké citoslovcia? ... Čo to tam? Čo to? Neklame ma zrak? Čosi červené z neho vypadlo. Aha! Aha ho! Legitimácia! Stranícka... Aj so známkami...  Aj s mojou fotkou. Pfuj, ako odporne na nej vyzerám! Ako som len na ňu mohol zabudnúť, tam vo vnútornom vrecku kabáta... Priamo pri srdci... Ešte mi stranícky trest naparia...                  A pozrite, pozrite sa, ľudia..! (Alebo sa radšej ešte nepozerajte...) Ten kabát je odrazu akýsi poddajnejší. Ano, je celkom poddajný. Jeden rukáv,... druhý... Ide to!  Celý sa prevrátil! A to celkom ľahúčko, ľahulililinko...Akoby predtým ani tvrdý nebol...  Škoda, že tých rukávov nie je viac, radosť ich prevracať...Čo len nenarobí jeden stranícky preukaz..! Kto by si len pomyslel. A ja som sa už bál, že to naozaj nepôjde... Že si budem musieť kúpiť nový. Pri dnešných cenách. A dnešných platoch. Tak vystrašiť človeka... 
Ešte si ho vyskúšam. No, sedí ako uliaty, ani prešívať ho netreba. (Ľudia, už sa môžete pozrieť!) Veď je môj! Prevrátený na mieru. Pravdu vravia - šaty robia človeka. A nik ma nepresvedčí, že je bližšia košeľa ako kabát. Konečne môžem s pokojným svedomím povedať: -Čo bolo, to bolo, terazky som... (doplňte podľa potreby)


D r a g o      1991


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?