Dve Päty, dve Prsia a ešte čosi. Už si nespomínam. Aj na kávu by som ju pozval, aj na pohárik. Len aby neprišla so psom. Takým vycvičeným. Cvičených psov sa strašne bojím. Aj túlavých. Môžu byť besné. Slintajú ako moji kamaráti na pive. A čo, ak naozaj? Mám zastreliť najprv toho psa? Partizáni tak robievali. Ani o tom som nebol poučený. Cvičené psy sú veľmi drahé. Vraj dobre vycvičený pes nahradí prácu aj dvadsiatich policajtov. Nevymýšľam si, v jednom časopise to písali. Keby chcel minister vnútra naozaj šetriť, kúpi tristo dobre vycvičených psov a policajný zbor rozpustí. Má to však jeden háčik. Vlastne riadny hák, Tyssonov... Pes sa sotva naučí zakladať papuče na autá. Ku kreslu by vám papuče aj doniesol, ale na autá? A šetriť treba. Nábojmi, psami, benzínom... Aj ja by som tu a teraz mohol ušetriť. Keby som chcel. Jednoducho na teroristov hodím z okna tento ťažký písací stroj. Veď ho vyrobili v Zbrojovke Brno. Ktovie, či by nevybuchol. Keď boh dá, aj z motyky... Alebo z matiky? Zase sa mi to pletie...
Koľký vlak v poradí to už vlastne ide? Koľko stoviek áut prefŕčalo? Svetiel na sídlisku je už poredšie. Šetria, pozerajú televízory pri sviečkach. A ja si tu strážim. A teroristov niet a niet. Ja na mojom mieste by som si ani dnešný deň nezaplatil. Teda ak vôbec neprídu. Za čo? Za čakanie? Ani Godot nepríde. Ak to takto pôjde ďalej, ešte stihne skončiť vojna a teroristi naozaj neprídu. A možno sa zľakli a rozmysleli si to, keď zistili, kto to tu stráži. Objekt X zostane nedotknutý a môj nadriadený bez odmeny, ja bez náhrobku a reluty, teroristka bez kávy. Štát príde o jedného hrdinu a národ o jeden štátny smútok. Ani zástavy nebudú visieť na pol žrde. Začína mi byť z toho smutno. Hudba ministerstva životného prostredia bude zbytočne mrznúť, lebo nebude mať komu hrať. To je dnes život.
Zíva sa mi... Asi príznak, že sa mi chce spať. Síce zíva sa aj od hladu. A hladný systému neverí. Čo asi tak jedia teroristi? Možno búrske oriešky, aby ich neprehnalo. Viete si predstaviť prehnaného teroristu? Také dačo som ani vo filme nevidel. Ak má terorista dnu, nesmie jesť čipsy. Čo, keby ho počas výbuchu rozbolel veľký palec na malej nohe? A vôbec - umývajú si teroristi nohy? Ruka ruku umýva, ale kto umýva nohu? Na ruky máme solvinu, ale na nohy? Pedik s chlorofylom...Alebo žeby chodili teroristi bosí? Neviem, či je Teroristicko bohatou krajinou, či si môže dovoliť zaobuť svojich teroristov. Zatiaľ čo my svojim antiteroristom vydávame až tri páry antiteroristických fusaklí. Svet nám môže závidieť.
Zase sa mi zívlo. Dokonca dva razy. Tak rád by som sa natiahol na kavalci. A možno len na to čakajú. Ja zaspím, oni využijú moment prekvapenia a práve vtedy vtrhnú do objektu X. Keby som bol starý Riman, choval by som husi. Oni si sem vtrhnú, a mne sa bude o nich zatiaľ snívať. Lebo hladnému sa... veď to poznáme... Mal by som vypiť kávu. Z termosky. Čínskej. Aj slivovička by bodla. Za kalíštek. Taká domáca, na zahriatie. Lebo vonku je zima. A už dokonca husto sneží. Keby tu bol žiak Janko Giertli, určite pobeží k partizánom. (Alebo teroristom?)
Ako dobre, že mám kravatu. Erárnu. Na gumičke. K maskáčom patrí kravata. Strážca objektu bez kravaty je iba polovica strážcu. Alebo vôbec nič. Môže vzniknúť situácia, že terorista si to v poslednej chvíli rozmyslí a dá sa na útek. Nie zo zbabelosti, ale tak, uvedomí si, aké škody by svojim činom mohol napáchať a dopredu oľutuje svoje hriechy. Strážca majáka... teda objektu X, pre nechápavejších - Ja, by sa mal pustiť za nimi. Za predpokladu, že príde v noci. V noci za tmy by nik nezisti, že objekt X zostal dočasne nestrážený. Teroristi budú utekať a naraz - šup do baru! Pretože iba v bare bude v noci otvorené. Ja za nimi. Vrátnik ma pristaví a prísne oznámi (nNevšimnúc si, že v ruke držím zbraň): -Vstup do baru len s kravatou, mladý muž! Ja si rozopnem maskáčovú blúzu a hrdo ukážem na svoje hrdlo a na uzlík na plastovohmotnej kravate. Usmejem sa, rozopnem postupne po jednom všetky gombíky a odhalím zelenú kravatu v celej jej dĺžke a kráse. Ľavou rukou (v pravej držím zbraň) si narovnám uzol, pozriem sa do zrkadla a víťazoslávne s úsmevom na tvári vstúpim do baru. Tu vyzvem prítomných (v mene otca, i syna, i zákona, i republiky...), aby mi dobrovoľne pomohli ustanoviť totožnosť teroristov. Sú to naši ľudia, tak prečo by mi nepomohli? Najmä keď budem jednať slušne, v rukavičkách a s netajeným úsmevom na tvári.
Veď rozkaz znie - usmievať sa vždy a všade, nezvyšovať hlas, nevyslovovať nahlas vulgárne slová, najmä pohlavného a nebeského charakteru. V duchu sa vyslovovať môžu. Veď kam by sme došli,keby si strážcovia objektov otvárali na každého teroristu hubu a vulgárne by mu nadávali? No povedzte, kam? Ešte by sme takého teroristu mohli zahnať do úzkych (a čo tučnejších aj do širokých) a mohlo by dôjsť k zbytočnému krvipreliatiu. Tak to povedal môj nadriadený. A on je múdry. To mi povedal jeho nadriadený. Má na to školy. Aj život ho trochu priučil. Preto vie všetko. O každom. Ibaže on sa neusmieva. Nadriadený sa nemusí. Jeho povinnosťou je iba určiť, kto, kde, kedy, s kým a za akých okolností sa usmievať bude. Má na to právo. Na sebaurčenie i na inýchurčenie. Preto je nadriadený. Ak prikáže, že máme plakať, budeme plakať. Rozkazy sa plniť musia. Nato sa vydávajú.
Možno by mohol vydať rozkaz aj teroristom... Veď školy na to má...
D r a g o
(Myslím, že ma už zamerali... Ale ešte jeden diel hádam stihnem)
