Apollón možno len tak z nudy,
V ružových lúčoch večera
Eróta, čo v nás Lásku budí
Si doberá a doberá...
Erós to ale berie vážne
A chce ukázať, čo je zač.
Šíp zlatý jeho Lásku zažne,
Šíp olovený - naopak.
Zasiahne srdce Apollóna,
Zasiahne srdce Dafnine -
Apollón Láskou zaplápolá
A v Dafné Láska uhynie.
Boh svetla zaraz stráca hlavu,
Nič vôkol seba nevníma -
V srdci má nymfu kučeravú...
Tú ale viaže nevina...
Okúsiť nemá mužské pery,
Objatia ani pohľady,
Olovom do jej srdca mieril
Erós - a tak to zariadil...
Neobmäkčia ju nežné slová,
Ani hra božská na lýre.
Kam môže, tam sa pred ním schová
V Artemidinej družine.
Hoc mu je sestrou Artemida,
Svoju nymfu mu nezverí,
A tak sa sám a smutný vydá
Chodníčkoch lesných po zveri.
Vždy, keď sa Dafné od nýmf vzdiali,
Najkrajší boh sa objaví.
Tvár jeho lúčmi slnka žiari,
Z nich zase Lásky prejavy.
Nesmie byť božským, jasom deva,
Nesmie byť k Láske zvedená.
Erotov šíp im smutne spieva -
Dafné má srdce z kameňa.
Apollón nebadane pri nej
Široko náruč otvorí...
Už-už a k sebe si ju vinie...
Vtom Dafné otca osloví-
Prosí ho a s ním všetkých bohov
Tam pri Ladone - prameni...
Nepomôcť otec jak by mohol..? -
Dafné - na strom sa premení.
Jej telo - popraskaná kôra,
Z prstov nôh rastú korene,
Rúčky jej vetvám dali pôvab
A vlásky listom šumenie...
Boh stíska drsnú kôru dreva,
List vavrínový bozkáva.
Možno sa na Eróta hnevá,
Keď Láska je tak boľavá.
Zaligocú sa v očiach slzy -
Veď Dafné žijúc - nežije.
Osud jej Apollóna mrzí...
Z lístia si venček uvije...
zdroj
(Dafné - vavrín, bobkový list,
Nymfy - antická obdoba slovanských víl,
Apollón a Artemis sú dvojičky, deti Dia a Létó,
Apollón vavrínový venček nosil potom stále na hlave)
D r a g o 28/30032012,