Hélios čoby pútnik zlatý
Prihľadel bol sa Klymené,
Sušila keď si nymfa šaty:
Objatia, bozky plamenné...
Slnečné lúče s vlnou splynú,
Eróta šíp ich pokorí.
Uľahnú na breh, na piesčinu,
Moria sa s láskou pri mori.
Nevyšla nazmar Božia snaha.
Po Héliovnach ako kvet
Chlapček sa krásny na svet ťahá.
Vystíska otec si ho hneď.
Vypadol by mu z oka sťaby.
Faethón krásnie zo dňa v deň.
Obloha modrá k sebe vábi...
Nálada zhorkne ako blen:
Poškriepi mlaď sa. Veď sa stáva...
S Epafom vojdú do hádky:
-Nenáležia ti Božie práva!
Rod ide ti len od matky!
Žiadny Boh nie je otcom tvojím,
Smrtného muža len si syn.
Mňa Zeus s krásnou Íó stvoril.
Rovného v tebe nevidím!
Faethón zbledne ponížený.
Nevraví, lebo nevie čo.
Zrazili hviezdu z nebies k zemi,
Siahajú oči za plačom.
Zavanie smútkom z jeho duše:
-Je, a či nie je Hélia?
Vrtia sa hlavou mysle krušné,
Neviery niť sa odvíja...
Za matkou beží... Na pobreží
Klymené vrkoč rozpletá.
Večerný vánok vlnky neží...
-Čo som ja, mama, za dieťa?! -
Vyletí z chlapca jedným dychom.
-Epafos sa mi vyškiera.
Smeje sa, že som smrteľníkom,
Božský mi pôvod upiera..!
Pohladí matka Faethóna
Zlato-za-žlté za vlasy.
-Epafos nemá všetkých doma!
S otcovým vlas ti súhlasí.
Zrodený bol si z lásky Boha.
Cti otca svojho Hélia.
Teba si najviac zamiloval,
Zlatým ťa lúčom povíjal...
Sám ti to povie. Pobež k nemu.
Zmráka sa. Dnes už dožiaril.
Kone mu v noci zlaté driemu,
Kolesá chladnú v kočiari.
Syna si matka upokojí.
Žiarivých pozrie do očí.
Héliovny sa čľapú v mori.
Faethón nohy omočí.
Za otcom odtiaľ hneď sa vydá.
Seléna svieti na púti.
Aiolos fúkne, vystrie krídla,
Očistí chodník spustnutý...
(Urános - tu: nebo, nebesá,
Hélios - boh Slnka, Slnko, Titán druhej generácie,
Klymené - morská nymfa, dcéra Ókeána, Titánka druhej generácie,
Héliovny - dcéry boha Hélia,
Íó - riečna nymfa, jedna z Diových mileniek, podrobne o jej osudoch v rovnomennom blogu: http://drahoslavmika.blog.sme.sk/c/294566/Io-1.html
Seléné - bohyňa Mesiaca, Mesiac, Luna
Aiolos - boh vetrov)
D r a g o 05/2013